OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Zmrzačené zvyšky mŕtvych konštrukcií budov sa čnejú oproti sivej oblohe...je koniec...šedosť scény je však prerušená stopami, stopami čerstvej krvi, vedúcich k obrazu rozbitých tiel, z ktorých je ťažko posúdiť, že kedysi to boli ľudia, je koniec...Intro...
Takto vstupujeme do diela symbolizujúceho ten najvyšší masaker...po tom, čo pred troma rokmi bola vypustená do sveta šíriť myšlienky apokalypsy "smrtiaca mašina" a po čase, v ktorom sa odohrali u Myrkskog podstatné personálne zmeny(odchod gitaristu Savanta a basgitaristu a speváka Mastera V.), ktoré definovali ich novú cestu.
Ako moj úvod, tak aj letmý pohľad na tracklist a minutáž prezrádza, že Myrkskog sa posunuli na svojej hudobnej ceste o kus inde. Vládu a hlavné slovo v tvorbe prevzal Destructhor rovnako ako aj vokály. Druhou skladbou vstupujeme na územie najvyšších a už od tejto je jasné, že budeme len brutálne masakrovaní...od Intra cez všetky záseky až po smrteľný výkrik v outre. Domain of the Superior, otvára album viac než dôstojne, viac než brutálne predstavuje Myrkskog v novej sile. Prvé tóny, jasné deathmetalové vyznenie gitár, prierazné bicie s výrazným využitím kopákov na dokreslenie a umocnenie už aj tak hutných gitarových postupov, deathový vokál... Skladba je doslová nabušená explóziou progresívnych a technických fines, ktorými sa Destructhor predstavoval aj na predchádzajúcom albe Deathmachine. Priamočiarosť a jednoduchosť nemala a ani teraz nemá u MYRKSKOG miesto. Myriády valiacich sa riffov, sól a vyhrávok sú prepletené rovnakým množstvom rytmických zmien, ktoré viac než znesú označenie progresívne... Pokračujeme, Detain the Skin...priestor dostáva trocha starého blackového vyznenia a tak je táto skladba vrámci albumu priamočiarejšia nesúca sa viac v klepačkových rytmoch, avšak v závere sa opäť vraciame v solách vyhrávkach a rôznych rytmických breakoch k brutálnemu progress(?)deathu...Uväznený v mučení...kompozícia kombinujúca vyznenie a ingrediencie predchádzajúcich dvoch, trocha reznutá čiernym kovom, smrť však víťazí, k slovu sa dostáva aj ťažká pomalá, hutná, typicky deathmetalová časť...v závere však vystupňovaná opäť do gitarovej psychedélie sól a vyhrávok. V tej najplnšej sile sa však pre mňa Myrkskog predstavujú práve v nasledovnej Indisposable Deaths...veľmi zaujímavá gitarová práca, nesúca sa v pomalších porcovaných riffoch s ultrarýchlymi klepačkovými bicími vytvára zaujímavý kontrast. Stredová pomalá časť skladby je ako z predchádzajúcej, avšak umocnená na šiestu...opäť zahrané s vysokou precíznosťou a bez známok akejkoľvek jednoduchosti, či opakovania sa... nasleduje rytmická Over the Gore s dlhým až melancholickým sólom...a tak pokračujeme ďalej, až do podrezania žíl v poslednej skladbe a smrteľnom výdychu v outre.
Po tomto si poviete skvelý death metalový album s jemnou príchuťou blacku. Áno to je, vysoká progresivita nedovoľuje vydýchnuť, Destructhor od časov deathmachine sa rozhodne vo svojej hre zlepšil a jeho gitarová práca je úchvatná, rovnako bicie, rovnako zvuk šiel o kus do predu, je prieraznejší a mocnejší a viac hodiaci sa k tomuto smrtiacemu šialenstvu. Avšak, takto pochváliť nemôžem už vokál, nesúci sa viacmenej v jednej polohe...Album je technicky virtuózny a silný, avšak oproti Deathmachine, z ktorého vytekala apokalyptická atmosféra, tu táto chýba. Je skvelé utápať sa v dokonalej technike v množstvách riffov(tu vyvstáva otázka, či to nie je až príliš), avšak nemôžme sa tu utápať v atmosfére, ale len v brutalite a technike. Industriálne prvky a klávesové podfarbenie sa tiež vytratili(zrejme odchodom spomínaných dvoch členov) Iste dá sa namietať, že album bol takto koncipovaný...áno bol a je a sám o sebe obstáva veľmi dobre ako technický prvotriedny deathmetal s odtieňom blacku, avšak priaznivci "smrtiacej mašiny" môžu byť z tohto skôr sklamaní...Myšlienkovo podľa mňa Masaker tiež oproti debutu celkom neobstojí...Takže, aby som to zhrnul, sám o sebe výborný technický album, ktorý je záležitosťou množstva posluchov v porovnaní s debutom však po atmosférickej a myšlienkovej stránke slabšia vec a pre mňa tak trochu sklamanie...ale len trocha.
Prerod z deathblacku do čiste smrtiaceho hávu sa podaril, avšak niečo tomu chýba. Niečo zo starej atmosféry prvého alba, ktorá sa vytratila spolu s odchádzajúcimi členmi. Stále sa však jedná o veľmi vyspelý technický death, ktorého potenciál s množstvom posluchov len a len rastie.
7 / 10
Destructhor
- kytary
Secthdamon
- bicí
Demahriel
- vokály
1. Intro
2. Domain of the Superior
3. Detain The Skin
4. Trapped In Torment
5. Indisposable Deaths
6. Over The Gore
7. Blood Ejaculation
8. Utter Human Murder
9. Bleeding Wrists
10. Outro
Superior Massacre (2002)
Deathmachine (2000)
Apocalyptic Psychotica - The Murder (demo) (1998)
Vydáno: 2002
Vydavatel: Candlelight Records
Stopáž: 33:24
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.